Bobuľky (ukážka z knihy Tajomstvá…)

(Ukážka z knihy „Tajomstvo jedál našich starých mám„)

Slnko sa dnes rozhodlo navštíviť aj našu záhradu.
Usmieva sa na zeleninové záhony, poteší fazuľové kríky, rozveselí paradajky, aj rozrastajúca sa mrkva a kaleráb dostanú dobrú náladu, ale najviac radosti z neho majú ríbezle. Už sa nevedia dočkať, kedy sa plné pýchy ukážu svetu v celej svojej kráse.
Stojím pred radom ríbezľových kríkov, z nich mi bobuľky ríbezlí posielajú iskričky červeno-zlatistých pozdravov. Ak pekné počasie vydrží, o niekoľko dní bude oberačka.

Možno kdesi vysoko nad oblakmi som mal kamaráta, lebo ďalšie dni sa vydarili.
Bobuľky ríbezlí sa zafarbili do tmavšej farby a doplna sa naliali, vlastne ani som presne nevedel čím, len som vedel, že vo vnútri bobuliek na nás s bratmi čaká veľká dobrota.
Otec vyhlásil povestnú brigádu, a to vtedy muselo ísť všetko nabok.
Všetci traja bratia vzdialení od seba 2 – 3 metre sadáme na drevené stolčeky. Bratia sú už machri, majú za sebou niekoľko oberačiek, ja dnes oberám ríbezle prvýkrát.
Otec mi dáva inštrukcie: „Pozri, strapec zoberieš medzi ukazovák a palec, prstami druhej ruky pomaly bobule oslobodíš od stoniek, bobule dáš do ruky a potom do plastového vedierka.“
Bojím sa, neviem, ako to zvládnem, oco ma aspoň trikrát väčšiu ruku ako ja, jemu sa hovorí, ale mne určite všetko popadá pomedzi prsty.
„Tak ukáž!“ hovorí.
Snažím sa, ale na zem mi spadnú bobuľky z prvého strapca,
z druhého. Otec mi capne po prstoch.
„Čo si ma nepočúval…?!“
Ostanem zahanbene sedieť bez pohybu.
Nevšimli sme si, že potichu prišla ku nám mama. Kuká na nás, kuká a potom povie otcovi: „Števko, choď ty ku svojim kameňom, ja to s deťmi zvládnem!“
Oco niečo zašomral a odišiel.
Mama mi hovorí mäkkým hlasom: „Pozri sa, do jednej ruky zober nožnice, druhou prichytiť stonky hneď hore a potom šmyk! A už je strapec tvoj. Skús, len si nezastrihni do prstov!“
Pomaly beriem nožnice, zopakujem presne to, čo mi mama ukázala – a išlo to bez problémov!
Čo som vtedy len tušil, naplno som si uvedomil až o viacero rokov – aké jednoduché veci sa nám zdajú, keď nás ich niekto učí
s láskou.
Mama ešte chvíľku pozerala ako mi to ide a potom spokojná odišla, asi do kuchyne pripraviť niečo pre večne hladné štyri chlapské krky.
Pred odchodom ma nezabudla pohladiť po vlasoch.
Kde sa to len naučila? Od starkej, alebo od niekoho, kto učí láskavý dotyk?
Možno sa to mojej mame ani nebolo treba učiť, nosila to v sebe ako všetky mamy na svete. To mi prišlo na um až o viacero rokov, keď som sa oženil a s manželkou sa nám narodili dcéry.
Pozerám na mamu ako sa vzďaľuje a pocítim ohromný prílev energie.
Pustím sa do oberania, v ruke sa mi ocitne stonka, zaostrím na ňu zrak. Na stonke sa hompáľajú bobuľky farby rubínových drahokamov českých kráľov, aké mi raz starší ukázal v obrázkovej knižke.
Spokojne si vydýchnem. Nemáme doma veľa peňazí, ale aj tak sme bohatí! Práca mi ide od ruky, dnes mi ani neprišlo ľúto, že sa s kamarátom od susedov nemôžem hrať na vojakov.

***

Ríbezle sa v našej dedine pestovali hádam v každej záhrade.
Nenáročné na pôdu, poliať ich stačilo raz za čas a chutili deťom aj dospelým. Sadili sme ich tesne pri plote, kde bola pôda už horšia pre zeleninu, ale ríbezliam to stačilo. Spočiatku tvorili aj akýsi prírodný plot medzi našou záhradou a susedovcov.
Mali sme okolo desať – dvanásť kríkov, z toho dva kríky čiernych ríbezlí.

Ani som len niekedy netušil, akú radosť by mali z tejto ponuky bio ovocia – vedci.
Tí zistili, že červené ríbezle v sto gramoch majú vysoký obsah vitamínu C (približne 40 % odporúčanej dennej dávky, ODD), dostatok potravinovej vlákniny, nezanedbateľný obsah vitamínu K, ktorý podporuje zrážanlivosť krvi.
Čierne ríbezle obsahujú v sto gramoch až neuveriteľných 150 – 180 mg vitamínu C, čo pokrýva viac ako 200% ODD!
Cenný v ich listoch je flavonoid rutín, ktorý spolu s vitamínom C prispieva k pevnosti a pružnosti krvných vlásočníc.
Tieto údaje sa zistili až v posledných tridsiatich rokoch, za čias môjho detstva nikto o nich nemal ani len šajnu.
To však nebránilo najmä nám deťom oddávať sa bobuľovej, letnej hostine. Najradšej sme mali čerstvo natrhané ríbezle, niekedy dochutené cukrom, keď sme boli ako deti nedočkavé a natrhali sme ich ešte nie celkom dozreté.
V tomto období ríbezľový koláč bol ozdobou nedeľného popoludnia, mňam!
Mama s otcom zavárali červené aj čierne ríbezle, ale robili z nich aj výborné lekváre a marmelády.
Takto tepelne upravené ríbezle si zachovali dostatok vlákniny a flavonoidov. To sú látky, ktoré prispievajú k antioxidačnej ochrane ľudského tela.

Najviac sme však zbožňovali ríbezľovú penu.
Pri jej príprave som mame často pomáhal aj ja.
Odstopkoval som ríbezle, tie sa dobre premyli a mama ich ručne rozmixovala. Do toho prišli rozšľahané vaječné bielka, najčastejšie z domácich vajíčok, trochu práškového cukru, to všetko sa dobre premiešalo do hladkej peny a unikátny chuťový zážitok obostrel okolo mňa svoje mocné, ružové objatie.
V tom objatí ma však nič netlačilo, ba naopak, cítil som sa v ňom nanajvýš spokojne, i keď sa mi trochu horšie dýchalo – s ústami plnej peny a dupľovanými porciami sa mi nedostávalo dostatok vzduchu.
Ale jazýček… ten takmer výskal od radosti a ja s ním.
Bratia spolu so mnou. Razom sme zabudli na súrodenecké nešváry, ktoré nám zavše komplikovali bratské spolunažívanie.

Ríbezľová pena bola pochutina. Ako aj iné pochutiny, neobsahovala významnejšie množstvo prospešných látok, mala však pre nás deti vábivú chuť, ktorej sme nevedeli odolať.
Ešte šťastie, že sme si na nej pochutnávali iba dva – tri týždne do roka.

Keď som bol malé dieťa, tak som si myslel, že každá dedina má svoje slnko.
Ako väčší chlapec som sa v ZDŠ-ke naučil, že v sústave planét, medzi ktoré patrí aj naša Zem, je hviezda – Slnko, iba jedna.
Až neskôr som sa dozvedel, že vo vesmíre sú miliardy nádherných hviezd.

Ale i tak si myslím, že napokon to naše dobronivské slnko predsa len bolo najkrajšie a najlepšie.
Veď prečo by mi inak chutili ríbezle z našej záhrady tak, ako už nikdy iné?